Búnaðarrit - 01.01.1951, Síða 151
B U N A Ð A R U I T
149
fjallaféð, eftir hrútunum að dæma, hefur batnað á
síðari árum, hvað vaxtarlag og svipfegurð snertir.
Öxarfiardarhreppur. Þar var sýningin vel sótt, cn
hrútar misjafnir. Rúmlega fimmti hver hrútur hlaut
1. verðlaun. Voru þeir vænir (Tafla C). Snarfari Björns
í Akurseli, frá Benjamín Sigvaldasyni Gilsbakka, og
Ljómi Gríms Jónssonar í Klifsliaga háru af fullorðnu
hrútunum, en Gráni Ivarls í Hafrafellstungu var beztur
af þeim veturgömlu. Öxarfjarðarhrútarnir eru yfirleitt
vel vænir, en of margir þeirra eru illa vaxnir, of hold-
þunnir á baki og í lærum og hafa grófa illhæruskotna
ull, einkum á kjarrjörðunum, þar sem bændur leggja
litla eða enga rækt við ullina, vegna þess að hún glat-
ast að mestu leyti, hvort sem er í kjarrinu á vorin.
Preslhólahreppur. Þar var sýningin framúrskar-
andi vel sólt og vaxandi áhugi fyrir fjárræktinni.
Sýndir voru þar 85 hrútar og hlutu 34 þeirra 1. verð-
laun. Nú voru hrútarnir í Prcsthólahreppi tæpum 5
kg þyngri að meðaltali en 1946, er það góð framför.
Hæst stóð á sýningunni í Núpasveit Kolur í Efri-Hól-
um, sonur Marðar þar, frá Holti í Þistilfirði, næstir
honum stóðu Hörður á Arnarhóli, einnig ættaður frá
Holti, Kongur Guðm. á Presthólum, sonur Galtar á
Katastöðum og Glói Einars í Garði, frá Presthólum,
af Holtsætt. Allir beztu hrútarnir í Núpasveit áttu ælt
sína að rekja að Holli í Þistilfirði eða að Katastöðum.
Katastaðaféð er vænt og afurðagott, en sumir hrútar
þaðan eru háfættari en æskilegt er.
Á Sléttunni hefur vænleiki og gæði hrútanna vaxið
ótrúlega síðan 1941, aðeins fyrir bælt úrval, því engin
kind hefur verið flutt þangað á því 8 ára tímabili.
Ekki sýnir þó féð á Sléttunni nægilega kynfestu, og
ýmsa vaxtargalla hefur það. Fyrstú verðlaunahrút-
arnir þar eru nú margir mjög vænir (Tafla C), en
vænstur þeirra allra var Þór, Sig. Björnssonar á Grjót-
L