Fréttablaðið - 12.06.2006, Blaðsíða 64

12. júní 2006 MÁNUDAGUR
�������������������������������������������������
����������������������������������������������������
��������������������������������������������������
��������������������������������������������������
���������������������������������������������������
��������������������� ������������
�������� ���
��������������������� �������������������������������������������������������
�����������������������������������������������������������������������������
������������� ����������������������
Hetjur hafsins fögnuðu
sjómannadeginum í
gær. Hef alltaf borið
mikla virðingu fyrir
mönnunum sem gera
það að lifibrauði að
kljást við Ægi og Kára,
svo notuð séu skáldleg
orð um hafið og vind-
inn. Sjálfur hef ég varla
migið í saltan sjó, er hálfgerður
landkrabbi ef frá eru taldar nokkrar
bunur með sómabát afa míns. Varð
alltaf fáránlega sjóveikur og biðlaði
til gamla mannsins um að hann
hringdi á Landhelgisgæsluna þegar
gusurnar stóðu út úr munninum, slík
var sjálfsvorkunnin. Ég verð meira
að segja sjóveikur í rólu.
Akraborgin fór heldur aldrei vel
í magann á mér og það eina sem ég
sá jákvætt við hana voru veitingarn-
ar og spilakassarnir. Vann reyndar
einu sinni átta hundruð krónur og
eyddi þeim í mat. Held að ég hafi
síðan ælt matnum skömmu síðar og
þar með var vinningurinn fokinn á
haf út. Herjólfur tekur mig alltaf í
bólinu og þær eru ekki ófáar mínút-
urnar sem ég hef eytt fyrir framan
sjónvarpið með æludallinn mér við
hlið.
Sjómennskan er ekkert grín og
ég get ekki ímyndað mér hvers slags
hörkutól standa í brúnni á miðju Atl-
antshafinu eða í Smugunni og færa
okkur auðinn úr hafinu. Einu sinni
vann ég á höfninni í Hafnarfirði og
starfið fólst í því að taka móti þess-
um hetjum hafsins eftir langa túra.
Stundum langaði mig til bugta mig
og beygja og bjóða þá velkomna með
lúðraþyt en slíkt var ekki að finna í
starfslýsingunni. Mig dreymdi alltaf
um að verða þetta heljarmenni sem
sjómenn eru, með sigg á höndunum,
stærðarinnar vöðva á upphand-
leggnum, en er hálfgert borgarbarn
sem líður best á þurru landi. Er með
frekar fíngerða putta og bumbu af
bjórdrykkju. Virðing mín fyrir þessu
fólki er því ótakmörkuð. Sjómennsk-
an er hulin einhverri rómantík,
mennirnir sem áttu konur í hverri
höfn og sigldu á haf út um miðjar
nætur eftir fjörið í borginni. Ég fæ
vafalítið aldrei að kynnast þessu lífi
en læt mig þess í stað dreyma um
pláss á stórum togara sem siglir um
heimsins höf. ■
STUÐ MILLI STRÍÐA: Ælan og þorskurinn
FREYR GÍGJA GUNNARSSON RIFJAR UPP GLÆSTAN SJÓMANNSFERIL.
��������� ������������������
���������� ����������������������� ��������
��������������� �����������������������
����������� �������������������
�������������������� �����������������
�������������������
���������������
���������������
��������������������
���������������
���������
�����
���
������
��������������������������
�������������������������
������������������������
�����������������������
�����������������������������������
����������������������������������
��������������������
�� ���������������
������
������
������
����
���������
��
����������������������������
�������������� ����������������
������������
��������������������
�������
���������
�������������������
����������� ����
������
���
���������������������
�����������������������
���������������
�������������������
��������� �����
�������
������������
�������������
������������
������������
���������������
�����������
�����