Búnaðarrit - 01.01.1979, Síða 90
84
BÚNAÐARRIT
fyrsta var sett upp í Hafnarfirði og gaf strax góða raun. Síðan hefur
þessi þróun haldið áfrant, og nú eru starfrækt nokkur tæknivædd bú
í landinu, flest á bújörðum í sveitum.
Svipaða sögu má segja um svínaræktina. Nokkur bú eru starf-
rækt í landinu með fyrirmyndar brag. Um 80% af svínastofninum
er í höndum 27 svínabænda og um 70% (um 800 gylltur) er í eign
aðeins 13 bænda.
Fóðurfræðilega séð eru íslenzkir svína- og alifugla bændur ekkert
ver settir en erlendir, og fá iðulega fóðrið á sama verði og erlendir
bændur þurfa að greiða fyrir sitt fóður. Hins vegar er ræktun
alifugla og svína ekki í því lagi, sem hún þyrfti að vera, og eru þau
mál oft á dagskrá. Ég vil því gera því máli nokkur skil nú í síðustu
starfsskýrslu minni, og hef ég þó ekki annað um það að segja, en
það sama og ég sagði og fræddi menn um fyrir 15 árum síðan.
íslenzki svínastofninn er mjög blandaður og hefur aldrei verið
ræktaður skipulega, eins og gert er erlendis. Svínakynbótastarf er
hins vegar mjög tæknilegt og dýrt, og svo umfangslítil framleiðsla,
eins og er hérlendis,getur á engan hátt kostað það skipulag og þá
vinnu, sem alvöru-svínakynbætur krefjast. Hins vegar er auðvelt að
hafa hér til framleiðslu jafn góðan svínastofn og erlendis er not-
aður, ef sæðisinnflutningur yrði leyfður. Ég er þeirrar skoðunar, að
það eigi að framkvæma árlega innflutning á nokkru sæði til að bæta
stofninn. Petta mál er í hendi Landbúnaðarráðuneytisins og yfir-
dýralæknis, en hann tjáði mér fyrir áratug síðan, að hann mundi
ekki standa gegn innflutningi svínasæðis, ef ég beitti mér fyrir því og
hefði þá bak við mig sæmilegt félag svínabænda og einhugur væri
um málið. Ég beitti mér þá lítillega fyrir því, að svínabændur
mynduðu félag, en var þó með þá hugmynd, að svínabændur og
alifuglabændur stæðu saman að félagsskap. Ekki varð úr því, en
fyrir einum þremur árum síðan stofnuðu svínabændur hins vegar
félagssamtök, Svínaræktarfélag íslands. Peir höfðu ckkert samstarf
við mig, og virtust forðast mig, hafa kannske óttast einhvers konar
„andlega mengun“, því að stjórn þessa félags hitti ég fyrst á fundi
hjá stjórn Búnaðarfélags íslands, að ósk þeirra sjálfra, þar sem þeir
eiginlega báru mig sökum um að vanrækja starf mitt. Aðspurðir af
formanni Búnaðarfélagsins um það, hvort ég hefði neitað þeim um
aðstoð eða leiðbeiningar, kom í ljós að enginn þeirra hafði leitað til
mín eða nokkru sinni beðið mig um aðstoð. Pessir menn voru