Editiones Arnamagnæanæ. Series B - 01.06.1983, Síða 76
LXX
Inngangur
§ 3.5.3
Á eftir y (ey) og ce er skrifað i, þegar a fer á eftir, Malmeyiar
184.12, bœiarens 240.13 o.fl., en sjaldan framan við o og u,
eyolf 177.10, eyonne 179.17, eyu(nni) 28r (206.8) o.fl., en
eyiu(nni) 28r (206.6).
Skrifað er þridi 181.7, en hins vegar uilie (so.) 12r (66.2) og
huerier llr (58.55).
3.5.4. ‘ó’ er oftast skrifað o, en stundum ó, t.d. í stor ...
bergþore 182.39 og olikendi 196.36-37. Við ber þó líka að ð sé
skrifað fyrir ‘ö’, uordu 178.9, or 17r (GD) og skoptum 27v
(204.16), og ‘o’, þora 196.11 og ofur þungi 18r (GD). Vegna
þessarar óreglu verður því ekki treyst að o standi fyrir ‘ó’ í
konali 15v (143.1) og þormodr 28r (205.14), en hins vegar eru
svo mörg dæmi um o í nafninu ‘Árón’, Aron 177.12, 179.5, 6 og
20 o.v., Arone 32r (211.7) og Áröns 180.18, að vafi leikur varla
á að það hefur haft ‘ó’ í máli skrifara.
Neitandi fsk. er einlægt skrifað o (ð), enda þótt í forriti sé
ýmist skrifað o eða u (o).
Fs. ‘ór’ er ýmist skrifuð or, t.d. 22r (171.34) (eða ðr 15v
(143.4) o.v.), í samræmi við Aa1 eða ur, 15v (141.38) o.v.
Fn. ‘hon’ er oftast bundið h° (og þá leyst upp horí), en skrifað
hun a.m.k. lOv (58.2) og 189.17.
3.5.5. ‘u’, ‘ú’ og ‘v’ er ýmist ritað u eða u í hvaða stöðu sem
er, en mjög oft verður ekki úr því skorið hvort lesa skal u eða v,
og því er þeirri reglu fylgt í útgáfunni (og í þessum inngangi) að
prenta alis staðar u, einnig þar sem skýrt v er í handritinu. Yfir
þessum staf er stundum tvíbroddur - eins og í a (= ‘á’) - en
hann er settur yfir u án tillits til hljóðgildis,9 og honum er
sleppt í prentun.
Fyrir áhrif frá öðrum fallmyndum er ‘y’ fyrir eldra ‘u’ (og u í
forriti) í dyrunum 34r (222.9 og 16) og dyranna 34r (222.14).
I endingum er að vonum venjulega skrifað u, en öðru hvoru o
eftir forriti, t.d. í saxino (o <u) 34r (220.35), og það er jafnvel
stöku sinnum gert endranær, t.d. í burto 21r (= brottu 164.29).
Gamalt -‘r’ er ýmist skrifað (eða bundið) -ur eða skrifað -r,
sbr. t.d. samþyckur 6.23 og ofridr 6.25. Athyglisvert er stoð-
hljóð í ueduratta 179.17. Gamalt -‘ur’ er einnig ýmist skrifað -ur
eða -r, sbr. t.d. huilr 180.7 og jarn lokr 181.31.
Fn. ‘nokkur’ er nær alltaf skrifað ‘u’-laust, þegar beygingar-
ending hefst á sérhljóði, t.d. nockra (þf. et. kvk.) 179.21,
nockru 181.21 og nockrir 195.7, og einnig í nockre (þgf. et. kvk.)
34r (220.33) og nockra (ef. flt.) 180.3, sbr. einnig lesbrigðaskrá
í § 3.2.3.
9 Tvíbroddur er auk heldur yfir u (= ‘5’) 234.8.