Búnaðarrit - 01.01.1913, Síða 109
BÚNAÐARRIT
105
2. gr. a.: Um þenna lið er það eitt að segja, að;
nafnið: eiginmark, er tekið úr daglegu alþýðumáli. Er
maður t. d. lýsir kind, segir hann: „hún er með mínu
eigin marki" — ef ekki er notuð dönskuslettan: mínu
„klára" marki, sem nú fer væntanlega heldur að legg-
jast niður.
b.: Það er nú þegar sumstaðar farið að nota
sveitamörk á hross, og þykir eigi ástæða til að amast við
því, án þess að í lögunum sé gert að skyldu að sveitir
taki upp slík mörk og noti þau. En sé þau á annað
borð notuð, er bent á, að hafa þau að eins undirbenja-
mörk; því á hrossum og nautpeningi fer mjög illa, og
jafnvel fellir oft hross í verði, sé eyrun skemd með yfir-
mörkum.
d. : Þessi nafnmerki geta oft verið mjög handhæg
og ómissandi, þegar eigandaskifti verða á skepnum, sem
eru öðrum markaðar á eyrum. Iiítil málmplata með
nafni, er sýnir heimili skepnunnar, er fest með málm-
þræcíi (mjóum vír) í eyrað á kind (t. d. kollóttri, í stað
þess að skera af henni eyrun að miklu leyti), kú eða
hrossi. Á kúm má einnig hengja slík merki (stærri)'
um hálsinn, binda þau í fax á hrossum o. s. frv. Hunda
er gert að skyldu að merkja þannig, og fer þá bezt á
því, að nota helsi með plötu eða spjaldi á, sem heimil-
isnafnið er á graflð, skorið eða saumað.
e. : Þetta er eins og nú á sér alment stað um
brennimerki.
Síðasta málsgreinin er sett því til áherzlu, að menn
vanræki ekki að rnarka eða merkja fénað sinn. En um
óskilafénað gilda auðvitað þær reglur, að sá er sannar
eignarrétt sinn fær verðið að frádregnum kostnaði.
3. gr.: Erfðaréttur að eiginmarki er hér ákveðinn
í samræmi við gamla landsvenju, en mér er ekki kunn-
ugt, að nein lög sé í gildi um slikt. Að öðru leyti
lúta ákvæði þessarar greinar: til markaskattsákvæðanna
i 4. gr.; til þess, að mörkin, utan ákveðinna erfða, eru