Búnaðarrit - 01.01.1911, Síða 38
34
BÚNAÐARRIT.
honum í skyn, að alt væri í bezta lagi. En fyrír alia
muni mættum við þá ekki sleppa þessum manni út um
sveitirnar. Hann hlyti undir eins að reka sig á eitt-
hvert sleifarlagið, reka sig á margt, sem rekur ofan i
okkur grobbið, margt stórlega ábótavant, sem hann gæti
bent okkur á og sagt: Þarna er ykkar verklega menning.
Hin praktiska menning hefir verið sorglega vanrækt.
Bændurnir hafa margir lagt miklu meira kapp á, að reyna
að koma sonum sínum inn á embættabrautina, —jafnvel
þó að tilgangurinn ekki nærri alt af hafi náðst, oft ekki
orðið annað en dýrt og langt námsstrit, með andlegan
horfelli sem árangur — heldur en að láta þá afla sér
praktiskrar þekkingar og kunnáttu, til þess að þeir gætu
tekið við og umbætt býli feðra sinna. En þetta er nú
að byrja að færast í lag, og vonandi að betur verði.
Meðal annars vona eg að frá bændaskólunum berist hollir
straumar, er hafi bætandi áhrif á hugsunarháttinn í
þessu efni.
Meiri einbeittur áhugi. Skortir okkur hann einnig?
Á því er enginn efi. Það er raunar fjarri mér, að vilja
ámæla bændum almennt fyrir áhugaleysi, en ef við lít-
um á það, hve afar-mikilsvert atriði ræktunarumbætur
og aukin ræktun landsins er, þá held eg okkur hijóti
að koma saman um það, að áhugi okkar á þessu er
of lítill.
Eina verulega ástæðu má fljótt finna fyrir því, að
áhuginn er of lítill. Þið vitið allir, hvaða óheilla-alda
hefir risið yfir sveitahéruðin nú á seinni árum: Ofstreymi
fólks úr sveitunum til sjávar og kauptúna, einkum til
Reykjavíkur. Ait það los, sem komist hefir á hugsun-
arhátt manna við þetta, á mikinn þátt í því, að eun þá
er of lítið til af einbeittum áhuga á jarðræktinni hjá
bændum all-víða. En þó að landbúnaðurinn hafi að
líkindum beðið all-mikinn hnekki af þessu, einnig á þann
hátt, að þeir sem kyrrir hafa verið í sveitinni hafa látið
hyilingarnar blekkja sig, þá vona eg að hann standist