Tíðindi frá þjóðfundi íslendinga árið 1851 - 05.07.1851, Síða 128
124
leyti skil nú ekki i þcssum mismun stjórnarinnar, þegar hún
á annað borð skoðar verzlunina frá sjónanniði landsins, og
hvað uppástúnguna frá alþingi 1845 snertir', þá mun liún ein-
úngis hafa verið sprottin af {>ví, að alþingið helt, að sú skoð-
un væri svo rík hjá stjórninni, að meta meira gagn Dana en
Íslendínga, að þessi mismunur mundi vera öldúngis nauðsyn-
legur, eptir því sem þá stóð á, til þess að geta vænt nokkurr-
ar áheyrnar.
5á virðist mér og nokkur ójöfnuður koma fram í frum-
varpinu, þegar 1. og 3. gr. þess eru bornar saman, með tilliti
til leiðarbrefanna. Innanrikismönnum er gjört óhægra fyrir,
að ná þeim, en utanríkismönnum, þar sem þeir geta ekki feng-
ið þau á hentugum stöðum, og getur slíkt orðið bagalegt mjög,
þegar innanrikiskaupmaöur er staddur í öðrum löndum, og hon-
um veitir hægra, að fara til næsta verzlunarfulltrúa. Sama er og
að segja um þá reglu, seni gefin er í 2. gr. fruinvarpsins um
leiðarbréfin, að utanríkisskipum er þar leyft, naö ldeypa inn í
Reykjavíkurkaupstað, þó ekki liafi þau íslenzk leiðarbréf“, að
hún gjörir utanríkiskaupmunnuin liægra fyrir; þvi þeir þurfa ekki
annað, en fara til Reykjavíkur, til þess að fá leiðarbréf hjá
stiptamtmanninum, en það er í raun og veru saina, eins ogað
leyfa siglíngar til Reykjavíkur öldúngis, takmarkalaust.
Hvað því viðvikur, að að greina verzlun, fiskiveiðar og
vöruflutnínga, eins og frumvarpið gjörir, þá er það cfalaust
rétt í sjálfu sér; því það geta verið þrir atvinnuvegir. En mér
finnst, að það geti verið efi á, livort nú þegar er tími til, að
gjöra þessa aðgreiníngu, á meðan verzlunin er í slikum harn-
dómi hjá oss, eins oghún er. Og hvað fiskiveiðamar snertir,
þá er það kynlegt, að hanna þær þeim, sein liafa viðskipti við
landsmenn, en livorki liafa afla til, né láta sér detta í hug, að
banna þær hinum, sein hundruðum saman liggja á straumum
Islands, og engin viðskipti hafa við landsmenn. Jað er eng-
an veginn tilgángur ininn, að loggja það til, að bekkjast við
veiðar þessara manna, en það er ósamkvæint og óviðfeldið, að
nokkrir fari slíkra Iilunninda á mis, einmitt af pvi, að þeir
hafa viðskipti við landsmenn. Sama er að segja um vöru-
flutníngana, að það mun enn ekki vera koininn tími til þess,
að einskorða þá; það mundi vera bezt, að þeir gætu verið sem
frjálsastir framan af.
Eitt er það atriði enn, sem eg vil leyfa mér að minnast